Exempla Iuris

• Právna logika - nová rétorika

  

  Od Norimberského procesu, ktorý ukázal, že štát a jeho legislatíva môžu byť nespravodlivé a dokonca zločinné, sa nielen v radoch tradičných stúpencov prirodzeného práva, ale aj u väčšiny právnych teoretikov prejavuje antipozitivistická orientácia. To pri interpretácii a uplatňovaní zákona vedie k čoraz väčšiemu zdôrazňovaniu potreby hľadať riešenia, ktoré nielenže sú v súlade so zákonom, ale sú aj primerané, rozumné a prijateľné, skrátka riešenia spravodlivé, a pritom zodpovedajúce platnému právu. Hľadá sa také riešenie, ktoré sa začlení do systému, a navyše bude spoločensky a morálne prijateľné pre zainteresované strany a poučené publikum.
  
  Autor: Chaïm Perelman

• Právo národov

  

  Slovenské vydanie Rawlsovej práce Právo národov je doplnené o štúdiu Revidovaná idea verejného rozumu, ktorá bola súčaťou rozšíreného vydania Práva národov z roku 1999.
  
  Rawls vychádza z toho, že „národy“(peoples) a nie štáty sú základnou jednotkou skúmania. Podľa neho skupiny národov, ktoré tvoria štáty, majú sledovať princípy, ktoré rozpracoval v známom diele Teória spravodlivosti. Demokracia sa mu zdá byť najlogickejším prostriedkom na naplnenie týchto princípov, avšak aj benígne ne−demokracie, ktoré nazýva „konzultačné hierarchie“, by sa na medzinárodnej scéne tiež mali považovať za prijateľné. V tejto súvislosti rozpracúva osem princípov, na základe ktorých by národy na tejto scéne mali pôsobiť (napr. národy sú slobodné a nezávislé a ostatné národy musia rešpektovať ich slobodu a nezávislosť, národy sú si rovné ako zmluvné strany, národy si ctia ľudské práva, národy majú právo na sebaobranu, ale nie právo na vojnu).
  
  Autor: John Rawls

• K ÚSTAVE EURÓPY

  

  Pretrvávajúca kríza eura, ako aj polovičaté, neraz populistické reakcie politiky majú za následok, že sa zlyhanie európskeho projektu v súčasnosti javí ako reálna možnosť. Vo svojej eseji bráni Jürgen Habermas Európu pred šíriacou sa skepsou, proti ktorej oponuje nových presvedčivým dôrazom na Európsku úniu, jej dejiny a najmä budúcnosť. Odbúrava predsudky v myslení vo vzťahu k transnacionalizácii demokracie aj tým, že zjednocovací proces zaraďuje do dlhodobého kontextu juridifikácie a scivilnenia štátnej moci. Jürgen Habermas napokon politiku vyzýva, aby doteraz za zatvorenými dverami uskutočňovaný európsky projekt konečne zmenila na bezprostredný modus transparentného mienkotvorného zápasu v širokej verejnosti.
  Okrem eseje K ústave Európy obsahuje tento zväzok stať Koncept ľudskej dôstojnosti a realistická utópia ľudských práv z roku 2010, ako aj tri intervencie, ktoré Jürgen Habermas uverejnil od vypuknutia finančnej krízy.
  
  Autor: Jürgen Habermas

• PODSTATA SÚDNEHO PROCESU

  

  „Duch doby, ako sa odhaľuje každému z nás, je často len duchom skupiny, v ktorej sme sa ocitli vďaka náhodnosti narodenia, vzdelania alebo zamestnania, alebo kolegiality. Nijaké úsilie alebo revolúcia mysle celkom a na všetky časy nezvrhne ríšu týchto podvedomých lojalít (...) Sme beznádejne dôverčiví od prírody a inštinktívne prijímame verdikty od skupiny. Sme domýšľaví, nielen keď sme pod kliatbou rozvášneného davu, ale všade a vždy načúvame tichému hlasu stáda a sme vždy pripravení obhajovať a ospravedlňovať inštrukcie a varovania a prijímať ich ako zrelé výsledky nášho vlastného uvažovania. To sa napísalo nie špeciálne o sudcoch, ale o mužoch a ženách všetkých tried. Tréning sudcu, ak je spojený s tým, čo sa volá súdny temperament, mu do určitej miery pomôže, aby sa emancipoval od sugestívnej sily individuálnych neľúbostí a predsudkov. (...) Kým však ľudská povaha je tým, čím je, tieto lojality nikdy celkom nezaniknú. Môžeme sa niekedy čudovať, ako vôbec zo súhry všetkých uvedených síl individualizmu môže vzísť niečo koherentné, niečo iné ako chaos a neúčinnosť. To sú chvíle, v ktorých zveličujeme prvky rozdielu. Napokon z nich vzíde niečo, čo má usporiadanie, a pravda, a poriadok.“
  
  Autor: Benjamin N. Cardozo

• O SPOLOČENSKEJ ZMLUVE alebo o princípoch politického práva

  

  „Najstaršou a jedinou prirodzenou zo všetkých spoločností je rodina. Deti však ostávajú späté s otcom len dovtedy, kým ho pre svoj život potrebujú. Len čo táto potreba zanikne, prirodzené puto sa rozviaže. Deti sú zbavené povinnosti poslúchať otca, otec povinnosti starať sa o deti, všetci sa stanú rovnako nezávislými. Ak ostávajú spojení, tak nie z prirodzenosti, ale dobrovoľne, a sama rodina sa udržiava iba dohodou.
  Táto spoločná sloboda vyplýva z prirodzenosti človeka. Jeho prvým zákonnom je dbať na sebazáchovu, jeho prvými starosťami sú povinnosti voči sebe samému. Len čo dosiahne vek rozumu, stáva sa svojím pánom a sám posudzuje prostriedky vhodné na sebarealizáciu.
  Rodina je teda prvým vzorom politických spoločností: hlava štátu je obrazom otca, ľud je obrazom detí, všetci sa rodia rovní a slobodní a svoje slobody sa vzdávajú iba pre vlastný úžitok. Rozdiel spočíva iba v tom, že v rodine je otcova láska a starostlivosť deťmi odmeňovaná, no v štáte jeho hlava takúto lásku k ľudu nemá a nahradila ju záľuba v panovaní.“
  
  Autor: Jean-Jacques Rousseau

• « 
• 1
• 2
• 3
• 4
• »